Vyšli sme z kofíku na ešte stále pomerne rušnú ulicu. Bolo čosi po polnoci, ale večer bol teplý. Napriek tomu, že ma čakalo raňajšie vstávanie, nijak mimoriadne ma to nezarmucovalo, pretože osem nula nula v podstate nieje ani veľmi ranné vstávanie. Dokonca by som povedal, že je to skvelý čas. Taký pánsky.
Rozšafne sme sa dovalili k bicyklom pozamykaným hrubými reťazami na sto zámkov, ako to tu býva zvykom. Boli pripevnené k značke oznamujúcej vodičom áut jediný možný smer jazdy ich vozidla. THC nám ešte radostne kolovalo v krvi, aj keď naša sociálna hlučnosť bola už v miernom fade oute. Nástup novej vlny ľahkosti bytia z posledných šlukov kapurkoveho džointu však určite na seba nedá dlho čakať. Zručne sme separovali zámky s reťazami od našich dvojkolesových dopravných prostriedkov, nahodili svetielka a pustili sa do lúčenia. Vrúcne sme sa postískali a vymenili si bosky na holandský spôsob – vo tri vrhy. Dark shadow, Krava, Rolls Royce i Pelikán boli otočené v smere svojej budúcej jazdy. „Zavoláme si!“ boli posledné slová na rozlúčku ako predbežná dohoda o dohode určujúca približný dátum ďalšieho radostného stretnutia. Každý z nás sa vyhupol do sedadla chrbtom k červenej dióde, dupol do pedálov a zdvihnutou hornou končatinou mával na pozdrav v miernom pootočení smerom vzad.
Keďže pre bicykle jednosmerky neplatia, pustil som sa smerom, ktorý mal vzdialenosť medzi mnou a posteľou skrátiť na minimum rovnajúce sa nule. Úzkymi cestičkami centra mesta som sa vykrúcal už známou trasou k vytúženému cieľu. Kľučky ulíc, rôzne smery, premávka – autá, cyklisti, chodci. Pútavá „real time“ adventúra ma pohltila od prvého momentu. Pravdepodobne aj vďaka nákladu z Barnies, ktorý vyčistil okná môjho vnímania do oslepujúcej jagavosti. Pomyselná Ariadnina niť familiáne vyzerajúcich budov, mi napriek eufórii z jazdy ukazovala správny smer. Rovnakosť sa z nich už dávno vytratila. Skúsenosťou nespočetných vychádzok do uličiek prepletajúcich sa pomedzi grachty, spustila sublimáciu identickosti barokovej architektúry tehlových domov, čo dovolilo vyniknúť ich unikátnosti a započať tak vzájomný metakomunikačný dialóg.
Teplá noc sa rozvaľovala všade navôkol. Pohyboval som sa jej kapilárami ako krvinka, aby som narazil na jednu z hlavných tepien. Overtoom je pohodlná ulica. Rovná, dlhá, dostatočne široká, až bystrozraká. Evidentne je z iného storočia ako tie ktorými som sa preštrikoval až na okraj zóny s názvom Center. Chodcov ubudlo. Majstrovstvo zručnej jazdy pomedzi všetky prekážky sa mohlo vymeniť za monotónne šľapanie v kontštantnej rýchlosti, ktoré sem-tam prerušilo pribrzdenie na križovatke, či zrýchlilo obiehanie iného cyklistu.
Do hry vstúpili skútre. Králi premávky, ako dobiedzavé sršne rušili čaro miesta. Ono charakteristické fistulové bzučanie prerývané podraďovaním či pridávaním rýchlosti mi pripomínalo zvuk cirkulárky vydávajúcej mučivý zvuk rezaných stromov, ktorý devastoval šum lesa a spev vtákov. Každým „bzzzzzouuuuu“ horizontalitu stavu presekla vertikalita deja.
Večerné veľkomesto je ideálnym prostredím pre tajomné príbehy. Keď som za sebou začul hluk onoho fistulovo bzučiaceho stroja, predstavil som si, že to mestom behá gerila zlých cirkulárok. Predstavoval som si tieto zlé cirkulárky, ako blúdia nocou a striehnu na nevinných cyklistov. Správajúc sa ako strašidlá v hre Puc Monster – zazrú ťa a idú ti po krku. Keď ťa dobehnú, rozpília ťa jedným ťahom na polovicu a ženú sa za ďalšou náhodnou obeťou. Moja nočná cesta – hra tak dostala nový rozmer. Pre istotu som pridal na frekvencii záberu, aby som sa nestal ďalšou trofejou niektorej zo „zlých cirkulárok“.
Domov som dorazil šťastne. Nerozpílený som zaľahol do duchien a splynul som so svojím lôžkom v nehybnom bytí. Mohutnosť tohto stavu však humpľovali zvuky skútrov, alias „zlých cirkulárok“ a deje sa tak do dnes. Keď preletia popod okná spálne, vždy preklínam ich existenciu. Zakaždým mi totiž rozpília môj sen.