V jednej samoške som našiel neuveriteľnú vec. (Pod pojmom samoška si treba predstaviť to, čomu sa oficiálne hovorí supermarket.) Vyložene ma prekvapkalo, čo to vlastne predávajú za produkt. A čo ma prekvapkalo ešte viac, je skutočnosť, že keď to tam predávajú, tak to asi aj niekto kupuje. Inými slovami, vec má svojho spotrebiteľa. Čo som to videl za nešťastie?
Bol to nafukovací bocian veľkosti dospelého človeka s akousi somarinou tvaru batôžka/uzlíka ružovej alebo modrej farby pastelového odtieňa, ktorá sa mu vkladala do zobáka s nápisom, ktorý oznamoval: „Tu sa narodil/o chlapec/dievča.“ Celá táto infantilná skulptúra, ktorú potencionálny spotrebiteľ nafúkol a postavil k dverám svojho domu, aby oznámil celému svetu, že má potomka istého pohlavia, stála takmer 15.- €. Táto mega-giga-hyper-super zbytočnosť hodnoty približne 500.- Sk, o ktorú by (podľa môjho skromného názoru) priemerný našinec ani len okom nezavadil, je potencionálnym spotrebiteľom využiteľná tak maximálne raz za život. Možno dvakrát. V závislosti od počtu potomkov, samozrejme. Ale vzhľadom na percentuálne najčastejší model rodiny, ktorý v krajinách takzvanej západnej kultúry tvorí jeden potomok, by som to videl len na jedno použitie. Snáď ak bol nafukovací bocian dedičnou záležitosťou, to by azda šlo…
Už to vidím. Mám to rovno pred očami! Starý otec so svojím synom, otcom jeho vnuka, kladie do rúk mladému dospievajúcemu potomkovi, so slzami v očiach nafukovacieho bociana v nadživotnej veľkosti (už mierne vyblednutého, s kde-tu prelepenou dierou), so slovami: „Opatruj tento rodinný poklad synak, ako oko v hlave! Už môj pradedo tohto nádherného bociana postavil pred dvere, keď sa dedo narodil…“ A mladý mladý, by bol týmto rodinným iniciačným obradom „predávania bociana“ považovaný oficiálne za dospelého. S pietou by odložil rodinný poklad na dno skrine a netrpezlivo by čakal na deň, kedy ho aj on bude môcť hrdo a slávnostne nafúknuť a postaviť k dverám vlastného domu. Miesto sadenia stromu skrátka nafúkne bociana. …iba žeby nie.
Kto by si u nás kúpil takú blbosť? Určite by sa našli aj takí… Dnes už áno. Ale utratiť mzdu za minimálne dve hodiny práce (teda ak nieste poslancom NRSR) na nafukovacieho bociana? A kde si ho postaviť? K dverám bytu, alebo radšej k vchodovým dverám do paneláku? Tam ho predsa lepšie uvidia všetci susedia. To by tam ale asi nemal dlhú životnosť… U nás jednoducho takáto vec nemá svojho spotrebiteľa. U nás by jej kúpa nebola prejavom nadmerne nadmerného nadšenia z nového života. U nás by to bol symbol prepychu a malomeštiackej ješitnosti. Na druhej strane, môžeme byť len radi, že nepatríme k tým, ktorých suma, za ktorú sa dá kúpiť nafukovací bocian je mesačným zárobkom. Sumou, ktorá je pre desatinu populácie sveta zárukou prežitia. Sumou, ktorú našinec investuje radšej do víkendového nákupu, alebo lístkov do kina. Sumou, ktorá je pre Holanďana s veľkou pravdepodobnosťou dostatočne zanedbateľnou, aby ju bol ochotný vyhodiť za jednorázový rozmar.
Skutočnosťou je, že som túto existenciálne vyložene redundantnú komoditu objavil pri práci. Bol som zamestnaný pre Britskú firmu, ktorá expanduje aj tu, do Holandska. Mojim cieľom spolu s ostatnými na rovnakej pozícii bolo niečo, ako urobiť inventúru. Mali sme v ruke skenery a do úmoru sme skenovali čiarové kódy všetkého, čo sa v obchode, v jeho skladoch i na predajni nachádzalo. Pri práci vyrovnávajúcej mozgové závity do hladka nebolo skrátka možné sa vyhnúť ničomu – tobôž nie nafukovaciemu bocianovi.
To, prečo som robil takúto prácu a nie inú, je každému, kto aspoň na čas opustil rodnú hrudu – Slovensko, predpokladám celkom jasný. Zvlášť, ak prídete do krajiny ako je Holandsko, ktorej jazyk neovládate. Jednoducho nemáte na výber. Beriete čo je.
Takých ako som ja je nielen tu, ale aj v mnohých iných štátoch stovky. Vycestovali sme hlavne smerom na západ. Operujeme ako opierky (rozumej au-pair), gruntujeme (sofistikovanejší názov pre prácu upratovača/čky je: floor manager. Smiešny výraz…), zastávame (viac, či menej) istú pozíciu v miestnej reštaurácii, pube, kaviarni, fast-foode, bare – proste v krčme, alebo jednoducho vykonávame nejaký druh, väčšinou manuálnej, práce. To všetko aj napriek tomu, že naše pracovné zaradenie v cudzine býva častokrát v rozpore so vzdelaním, ktoré sme dosiahli doma. Prečo?
Preto, lebo veríme, že to, čo nám naše nové pôsobisko ponúka – bez ohľadu na to, či dočasné alebo trvalé, je len štartovacou čiarou k tomu, že raz, o neznámy čas, ktorý pomenúvame slovom budúcnosť, si budeme môcť, ak budeme chcieť, len tak z rozmaru kúpiť totálnu zbytočnosť, akou je nafukovací bocian?