Pre lásku Božiu!
Do radu som sa postavil za 5 minút celá. Mal som v pláne prehliadnuť si diamantovú lebku od Damiena Hirsta. Bajočko pol hoďku trvalo, kým som sa dostal do budovy Rijksmuzea. 30 min. čakania oznamoval aj nápis na tabličke. Čakanie mi spestrila teta rozdávajúca čokoládky. Možno si pôjdem nabudúce postáť, aby som dostal pochúťku s reprodukciou portrétu Fransa Hallsa na obale.
Po vstupe do budovy som prešiel „slavobránou“ detekujúcou kovy spojenou s prehliadkou obsahu vreciek a tašiek. Kabát som odložil do šatne, ukázal ujovi pri dverách vstupenku a vošiel do prvej z miestností. Vzhľadom na to, že zbierka predmetov z koloniálnych čias Holandska mi bola známa z predchádzajúcich návštev, vydal som sa komótnym krokom smerom, ktorý naznačovala šípka. Sledujúc odporúčanú trasu zistil som, že v sieni venovanej mladému Rembrandtovi a jeho ateliéru, kvantita návštevníkov začínala hustnúť a kumulovať sa do dlhého zástupu. Znova som stál v rade. (Porekadlo „Dobrá rada nad zlato“ v tomto prípade určite neplatí.) Ako za „socializmu“ stávali naše mamy v šóre na banány a mandarínky, alebo Moskve na Červenom námestí na zabalzamovaného Lenina, tak som stál teraz ja, v kapitalizme na kus oficiálneho umenia.
Ľudský had sa kľukatil asi takto: chvíľu rovno, tak o 180° doprava na koniec miestnosti a zas väčším oblúkom na jej opačnú stranu. Celé to kľukatenie sledovali pohľady z obrazov barokového majstra. Tam sa had vtesnal do užšieho prechodu smerujúceho do ďalšej z miestností. I tam bola tablička z rovnakým nápisom, ako vonku. 30 min. čakania. Takže som si cestou okolo stien v kľude prezrel práce z obdobia Rembrandtovej zrelosti, až som sa dostal k pánovi, ktorý určoval koľko ľudí vojde do priestorov, kde bola lebka vystavená. Konečne!
Celá púť trvala niečo vyše hodiny, až som sa aj ja stal súčasťou malej skupinky návštevníkov, ktorí smeli vstúpiť a prehliadnuť si idol vykladaný diamantmi. Pravými! Pán nám letmým pohybom naznačil, že sa môžeme pohnúť. Sunuli sme sa za sebou do temných priestorov, kde sa v totálnej tme trblietala lebka obložená „8601 bezchybnými diamantmi“. Všetci sme sa natlačili k sklenenému kubickému poklopu, pod ktorým bola uložená. Kamene svietili priezračnými farbami. Odrážali lúče na všetky strany. Mámili zraky svojou krásou a leskom. Čelu kraľovala diamantová slza, ktorá akoby padala smerom nahor, otočená špicom ku koreňu nosa. Každý pohyb očí a tela návštevníka spustil trblietavý ohňostroj. Vytváral žiarivú auru. Obzerali sme si ju všetci a nahlas či potichu zdieľali predstavu držby aspoň časti finančnej hodnoty, ktorú lebka predstavovala.
Zrazu, z temného kúta, ozval sa tlmený hlas. Oznamoval veľmi jednoznačný odkaz: „Ďalšia skupina prosím.“ Po váhavom pohľade do tmy smerom k hlasu a k východu a späť, hlas oznámil svoju fiktívnu prosbu ešte raz. Nemenej priamo, snáď aj trocha zreteľnejšie. „Ďalšia skupina – prosím.“ To asi preto, že naše obzeranie sa pôsobilo ako nesúhlas.
Na každom plagáte čo visel v meste, akoby sa lebka usmievala. Rovnaký úškrn mal aj originál. Taký smrteľne tajomný úsmev lebky Mony Lízy. Teda až na ten chrup… Už viem, prečo sa tak debilne tvárila. Bavila sa na ksichtoch, ktoré smrteľníci strúhali, keď po hodine čakania a dvoch minútach obzerania počuli ono „Ďalšia skupina – prosím“.
Čím tá lebka prilákala toľké množstvo ľudí? Neviem. Pravdepodobne diamantmi. Presnejšie povedané, veľkým množstvom diamantov. 8601 priezračne lesklých šutrov pokope a ešte k tomu 54,2 karátov kameňa na čele znie predsa sľubne. Počet kusov je výrazne pôsobivý, aj keď číslo uvádzajúce karáty neznie ako mimoriadne veľké. Ale pravdepodobne to asi bude dosť… Nevyznám sa v diamantoch.
Možno aj názov diela vystaveného v Národnom múzeu a teda oficiálne uznaného, ako umelecké prilákal toľkých návštevníkov. „Pre lásku božiu“, znie ako keby autor tento výtvor obetoval Bohu. Akoby ho navrhol a dal vymodelovať pre tento účel. Pre lásku Božiu. Pre lásku k Bohu a Boha k nemu ako autorovi a človeku. Hirst ale nieje pokorný služobník boží.
Ako uvádza builténik, „Matka Damiena Hirsta má podiel na vzniku názvu „Pre lásku božiu!“. To zvolala, keď jej Hirst povedal, že vložil tisíce diamantov do lebky.“ Predstavujem si ustarostenú ženičku, ako zalamuje rukami, keď jej jej syn líči, ako bude vyzerať jeho umelecký počin. Predstava diamantovej lebky vystavenej v múzeu musí pôsobiť pre túto pani ako niečo mimo to, čo radí pod pojem „normálne“. Jedná sa zjavne o niečo, čo sa vymyká štatistickému priemeru. Pritom „štatistickým priemerom“ je predstava mierky, normy, ktorej rozmery rozoznáva ona sama. Je preto dosť možné že onou normou, ku ktorej by sa mal vzťahovať „kunst stuck“ bude asi len obraz a socha. Alebo plastika, čo je vlastne to isté. …že?
Zvolanie samotné je spontánne a – má negatívny náboj. Až po ňom nasleduje konkrétna výčitka, výrok, proste priama reakcia. „Pre lásku božiu“ je univerzálnym vyjadrením prekvapenia. Nahraditeľným iným zvolaním ako napríklad: „Pre Kristove rany.“ alebo „Ježišmária.“ a podobne. Takéto zvolania sú aplikovateľné na akúkoľvek situáciu.
V jazyku sú takéto a podobné zvraty zaradené do skupiny „thinking time technic“. Sú to vety, alebo slová, ktoré pomáhajú tomu, kto ich vyslovuje získať čas na to, aby si premyslel čo chce povedať. V tomto zmysle vnímam názov ako v podstate bezmyšlienkovité zvolanie. Pomenovanie je len akcidentálne, náhodne využité. Niečo ako „dada“. Otázkou, rýdzo hypotetickou je, ako by sa „Pre lásku božiu“ volalo, keby Hirstova matka skríkla napríklad: „Čo ti šibe?!“
Vyložene stereotypálny odkaz na európsku tradíciu interpretácie smrti je divadelný výjav Hamleta s lebkou v ruke, zamýšľajúceho sa nad Jorikovým osudom. Hirstovo spojenie s touto tradíciou je dosť tesné – je to predsa len Brit.
Jeho opulentná lebka vystavená na obdiv všetkým evokuje spojenie s holandskými barokovými majstrami. Nielen v ich zátišiach reprezentuje zamyslenie sa nad konečnosťou ľudského bytia. Túto spojitosť posiluje aj čierna, ktorá je častou farbou pozadí zátiší a portrétov Rembrandta, W.Dorsta, W.C.Hedu, N.Maesa, A.van Baijerena a ďalších. Lebka v týchto kontextoch je však súčasťou súboru predmetov, ktoré dotvárajú celkovú atmosféru na takéto zamyslenie sa.
Hirstova lebka je však solitér. Objekt sám o sebe. Nemá pri sebe žiadne „doplňujúce“ objekty. Jej význam je preto nejednoznačný. Okrem toho treba povedať, že, sa nejedná o diamanty vsadené do lebky, ale vsadené do platinového základu tvaru lebky. Jedine zuby sú skutočné, ľudské. Žiadne kosti. Platinová lebka tak evokuje devocionálny predmet. Zuby svätej Apolónie uložené v diamantovom relikviári, vystavené na obdiv všetkým pútnikom. Kto sa na ne pozrie, tomu sa vyliečia všetky bolesti chrupu. A pútnikov je viac než veľa… Zuby svätca to však niesu. Zázrak sa nekoná.
Hirst má očividne rád sakrálne témy. „Pre lásku božiu“ je práca, ktorá má snáď najbližšie k jeho Zlatému teľaťu. Ďalšie zo zvieratiek namočené do formaldehydu. Spája ich nielen téma a použitie „živých“, naturalistických prvkov. (ľudské zuby, mŕtve zviera). Čo je týmto dvom prácam najvlastnejšie, je ich dvojvýznamovosť. Zlaté teľa, symbol mamonárstva a hrabivosti. Zlaté teľa ako podoba Baal-Hadada, hlavného sýrsko-palestínskeho boha. Prvý význam je morálny. Biblický motív odkazujúci na kresťanskú tradíciu. Druhý význam je (inter)kultúrny, predbiblický a teda pohanský. „Pre lásku božiu“ vykazuje oba významy, aj keď ich spojitosť s bibliou nieje taká priama ako pri „Zlatom teľati“. To preto, lebo diamantová lebka má bližšie k pohanskej modle, než k relikviáru.
Čo ma však na tomto diele najviac púta a čo vlastne dodáva tej kope diamantov na platinovom odliatku so zubami význam je to čo je za ním. Nemyslím tým čierne pozadie. Myslím obsahy za videným. Keď sme po asi dvoch minútach opustili temnú miestnosť, za nami stál ešte stále dlhý rad návštevníkov. Dlhý. Som presvedčený, že väčšina z nich platila vstupné. Tento dlhý rad bol pred vstupom do Rijksmusea každý deň od kedy lebku vôbec vystavili. V obchodíku boli k dispozícii na zakúpenie suveníry rôzneho druhu s jej vyobrazením. Od ceruziek a gúm, cez kľúčenky, svetielka, tričká … až po plagáty rôznych veľkostí a limitované množstvo zarámovaných reprodukcií. V meste bol na každom druhom pútači vyvesený plagát. Jednoducho prítomnosť tohto objektu v meste sa nedala prehliadnuť. Celá propagačná mašinéria podporujúca pohyb peňazí je tým, čomu Hirstova lebka dáva – hlavu.
Áno dá sa namietať, že takáto propagácia je spätá s každou výstavou kdekoľvek vo svete ak sa jedná o významnú výstavu. Takáto mašinéria je spätá nielen s umením, ale s akoukoľvek veľkou akciou masového charakteru. Preto je diamantová lebka ideálnym zosobnením tohto racionálne kalkulovaného komerčného úspechu. Je tiež optimálnym výtvarným zobrazením ekonomického systému, ktorý už dávnejšie nemá inú alternatívu a ktorý stále nazývame kapitalistickým. Je skvelou reprezentáciou komerčne úspešného a ešte k tomu žijúceho umelca v tomto systéme. Korunuje jeho sociálny status a demokratické hodnoty v ktorých sa ako umelec realizoval, ale na lesku diamantov to nevidieť.
Lebky sú už dlhší čas akosi trendy vo všeobecnosti. Často tie pirátske, s dvoma prekríženými dlhými kosťami. Sú súčasťou vzorov na všakovakých druhoch oblečenia. Visia a hompáľajú sa na nespočetných druhoch módnych doplnkov. Vláčia ich skoro všetci. Od motorkárov a pankáčov až po pubescentné vampirelly. Hirstova práca je takto snáď len akousi rokokovou reminiscenciou na strednoprúdovú kultúru. Napriek tomu čoho všetkého sa významovo dotýka a čo reálne i teoreticky reprezentuje nepredpokladám, že jej možno dať prívlastok ikonická.
Amsterdam
1.12.2008
PS: Lebku si môžte ísť obzrieť do 15.12.2008