Slnko robí v uliciach Amsterdamu vždy veľký rozruch. Kvantita obyvateľstva nachádzajúca sa vonku sa znásobuje v závislosti od svetelnej intenzity jeho jasu. Nieje nutné, aby vyložene hrialo. Stačí, že svieti. Akonáhle, čo i len na chvíľu vykukne spoza mrakov, ulice a terasy sa plnia domácim i zahraničným obyvateľstvom. Ba čo viac, slnko je pre mnohých zosobnením tepla. Pritom je absolútne jedno koľko stupňov ukazuje teplomer. Rovnica je jednoduchá. Slnečno rovná sa teplo. Dôkazom platnosti tohto konštatovania sú pre mňa mužské individuá odeté vo fešáckej košieľke, ktorú prekrýva diétny svetrík s V-čkovým golierom a hráčom Póla na bradavke. Na hlave ušianka a na krku šál, pretože v kalendári figuruje Zima ako ročné obdobie. Dolné končatiny majú však odeté v kraťasoch a hustejšie tipy si obujú flipflopy. A to i teraz vo februári. Ich ženské ekvivalenty majú oblečené hodvábne šatočky a ležérne rozopnutý svetrík na gombíky. Severský vzor na ňom je pre ne asi zárukou odolnosti voči vetru a mrazom. Šál je súčasťou sezónneho outfitu. Na nohách balerínky.
Sám som však takýto stav nezávislosti na vonkajších okolnostiach zatiaľ nedosiahol. Mnohí ľudia sa evidentne neobliekajú podľa počasia. Dedukujem, že hlavným determinantom ich rozhodnutia je spoločenská udalosť. Alebo jednoducho, aktuálna nálada. Neviem však prečo ma to vlastne tak prekvapuje. Veď pestrosť názorov nielen v obliekaní je pre Amsterdam typická. (Písal o tom aj Boris Filan v jednom zo svojich Tam-Tamov.) Diverzita je vôbec jedným zo znakov na ktorom si podľa mojich informácií Holandsko vždy zakladalo. Práve táto charakterová črta mi na tejto krajine vždy imponovala. Dúfam, že to tak ostane aj naďalej… Ale nie o súčasnej politike som chcel hovoriť.
Slovo “všehochuť” je pre Amsterdam dúfam vhodným verbálnym ekvivalentom nielen toho čo si jeho obyvatelia a návštevníci obliekajú, ale takmer doslovne toho čo reprezentujú trhy. Najväčším mne známym je Albert Cuypmarkt. Dlhá ulica v štvrti s názvom De Pijp je šesť dní do týždňa naládovaná človečenstvom a stánkami plnými všetkými možnými stimulantami zmyslových receptorov. Návšteva tohto trhu je pre mňa stále radostnou udalosťou. Vôbec nejde o to si tam niečo kúpiť. Aj keď bez toho sa to nikdy nezaobíde. “Hollandse Nieuwe” s cibuľkou a kvasenou uhorkou, teplé “stroopwaffels” či voňavá zmes orechov sú nástrahy ktorým nikdy neodolám. Čerstvé ovocie a zelenina, syry, ryby, korenia alebo kytica kvetov býva mojou najčastejšou investíciou. Produkty s obmedzenou dobou spotreby, prchavé vône všetkého druhu a vizuálne pasce materiálneho blahobytu sú mi trvalou spomienkou na toto miesto. Každá návšteva Albert Cuypmarkt-u tieto vnemy upevňuje a aktuálne oživuje. Emocionálnu spoluúčasť na živote v mestskom prostredí zvyknem potom kontemplovať v niektorej z kaviarní nachádzajúcich sa v bezprostrednej blízkosti čulého ruchu organizovaného chaosu. Pri pohári vína, piva alebo šálke kávy či čaju. V závislosti od počasia, alebo jednoducho od aktuálnej nálady. Vhodným miestom je napríklad útulné námestíčko – Gerard Douplein.
Gerard Dou bol holandský barokový maliar. (Rovnako ako Albert Cuyp.) Vynikal svojou precíznosťou v imitácii reality a majstrovstvom techniky šerosvitu. Perspektívu ovládal dokonale. Maľoval hlavne žánrové obrazy. Teda scény z každodenného života. Napríklad – trhy.
Otvorený priestor námestia Gerard Douplein je vklínený medzi prevažne tehlové baraky hnedastých a belavých tónov. Tak typických pre lokálnu architektúru. Ich tiene rotujú spolu so slnkom po dlažobných kockách. Tak ako jeho dvoj i štvornohí návštevníci. Každý ide svojím tempom a smerom. Spolu s chatrnou robotníckou výstavbou z konca 19-ho storočia tu merajú čas aj tri krútené stĺpy. Ako od Berniniho.
Ich autorom je Henk Duijn. Tri rovnako vysoké, vedľa seba stojace tordované stĺpy (450 x 80 cm) tu boli umiestnené roku 1993. Každý z nich je postavený zo štyroch na sebe položených betónových dielov. Ich hornú časť tvorí bronzový – akoby lievik. Tvarom kopíruje stĺp, no horný okraj má vyhnutý smerom von. Sťa kalich kvetu, či kráľovská koruna. Tento lievik má perforované steny tak, aby nimi prenikalo svetlo lampy umiestnenej vo vnútri. Stĺpy niesú celkom hladké. Majú v sebe priehlbiny v ktorých sú osadené sklenené ornamentálne prvky. Modré, červené a zelené sklíčka (pre každý stĺp jedna farba) v slnečnom počasí hádžu farebné prasiatka. Mosadzné ozdobné pliešky tvaru koša plného kvetín dodávajú dielu honosnejší ráz odkazujúci na barok. Všetky tieto ozdoby dopĺňajú modrou a bielou farbou namaľované oblé pásiky. Celokvý charakter jednotlivých prvkov a ich dekoratívne uloženie na ploche dáva tušiť dobe vzniku diela. Sú ako špirály DNA. DNA tohto miesta.
Keď sadne večer tri stĺpy-lampy kreslia na zem svojim svetlom počarovné ornamenty. Ich mäkké tvary sa rozlejú po okolici a námestíčko sa kúpe v barokovej tieňohre chiaroscura. Kontemplácia končí. Dospel som k názoru, že miesto Bachovej fúgy do tohto prostredia pasujú Beastie Boys a ich The In Sound from Way Out!. Hodia sa mi do nálady i k Duijnovmu vteleniu postmoderny a baroka. Album i môj dnešný deň finišujú pri “Drinking Wine”.
Na zdravie!