Zas raz nastalo F*cking Dutch Weather. Odborne, syndróm FDW. Nepretržite pretržito prší. Už skoro týždeň. Slnko si nepriedyšne zatiahlo záclony, závesy, rolety, žalúzie i okenice. Mne tým nastolilo introvertnú náladu. Teplota vzduchu klesla pod desať stupňov celziových. Teplota ľudských slov pod bod mrazu. Farebné spektrum sveta hrá všetkými odtieňmi sivej. Vietor sa venuje alternatívnej medicíne. Kvapkami dažďa ostrými ako špendlíky praktizuje akupunktúru. Zo všetkých strán. Stopercentná vlhkosť sa ako parazit zarýva hlboko pod kožu. Lezie až do špiku kostí. Neexistuje oblečenie, ktoré by tomu zabránilo. Sledovať predpoveď počasia je prejavom naivity. Povaha tohto ročného obdobia je charakteristická hustou oblačnosťou a častými zrážkami. Nastala slota. Mráz prišiel nielen na psa. Navyše sa rýchlo stmieva. Nihilistom a samovrahom začala sezóna.
Ktorýsi októbrový večer dostal som sa na Museumplein. Tam, približne v úroni van Goghovho múzea, akurát na opačnej strane námestia, stojí pamätník obetiam druhej svetovej vojny. Za denného svetla pomerne nevýrazný, nevysoký, mierne rozložitý, z geometrických prvkov postavený objekt. Sivastá oceľ na sivom pódiu pri Museumpromenade na seba veľmi neupozorňuje. V slnečný deň vrhá ostré tiene a matne sa leskne. Nezvučí a nesvieti. Vďaka periférnemu umiestneniu v priestore námestia i geometrickej jednoduchosti výrazových prostriedkov pôsobí stroho. Anonymne. Neosobne. Keby som si neprečítal nápisy: “vrouwen van ravensbrück 1940 – 1945” (ženy z Ravensbrücku 1940 – 1945) a hneď vedľa: “voor haar die tot het uiterste neen bleven zeggen tegen het fascisme” (tým, ktoré až do poslednej chvíle neprestajne odmietali fašizmus), ani neviem, že sa jedná o pomník reflektujúci tragédiu poníženia človeka – viazaného len na konkrétnu lokalitu, v čase trvania dosiaľ najrozsiahlejšieho vojenského konfliktu v dejinách ľudstva.
Okolo pamätníka vezenkíň koncentračného tábora v Ravensbrücku som bicykloval už neraz. Pár krát som sa pri ňom aj pristavil. Viac-menej náhodne. Najčastejšie pri letnom flákaní sa mestom v jarej spoločnosti priateľov. Cez deň. Vystúpil som na kamennú platformu. Stojac v zovretí oceľovej steny, v jej chladnom tieni som úzkymi škárami pozoroval radostné vyvaľovanie sa obyvateľstva na slnku. Urobil pár krokov pozdĺž steny k jej koncu. Prečítal nápisy, porozdumoval. Obišiel som si ho dookola. V dolnej časti zadej strany jedného z panelov som našiel ceduľu s ďalším, tentokrát popisnejším textom: “1939-1945 Ter nagedachtenis aan de 90 000 vrouwen en kinderen en de 20 000 mannen die in het concentratiekamp Ravensbrück zijn omgebracht” (na pamiatku 90 000 žien a detí a 20 000 mužov zavraždených v koncentračnom tábore Ravensbrück).
Na Museumplein sa koná mnoho masových podujatí. Vtedy sa premení na jednu veľkú sardinkáreň. Oslava Nového roku, UitMarkt, priame prenosy futbalových zápasov, hudobné koncerty a podobne. Sústredilo sa tu údajne neraz vyše 40 000 návštevníkov… Kvantitatívne údaje sú mrazivé. Percepcia racionálna.
Okrem spomínaných, obsahom i formou neprehliadnuteľných nápisov možno pri troške pozornosti nájsť i v plechu subtílne vygravírované mená autorov diela a rok zhotovenia. 1975. Joost van Santen, Guido Eckhardt, Frank Nix. Spolupráca na projekte bola spoločná. Rozhodujúcou osobnosťou je však Joost van Santen. Zadávateľ projektu, mesto Amsterdam si z troch návrhov vybralo len jeden.
Vizuálne sa jedná o dielo, ktoré možno zaradiť do kolónky s názvom “abstraktné”. Presnejšie povedané geometrická abstrakcia.
Popolavým, lešteným kameňom obložený, približne 30 cm vysoký kubus tvorí platformu na ktorej stojí samotný objekt. Tvorí ho jedenásť do polkruhu poukladaných obdĺžnikových panelov z nerezovej ocele. Majú rôznu výšku a ich uloženie je vzostupné z ľava do prava. Panely sa podobajú dominu. Neprekrývajú sa však celou plochou, ale len okrajom. V strede tohto polkruhu je vysoký stĺp valcovitého tvaru. Jeho polovica, po dĺžke smerujúca k panelom je pravidelne perforovaná dlhými úzkymi otvormi. Týmito otvormi prenikajú dva rôzne signály. Svetelný a akustický. Žiara svetla sa striedavo, no pomaly zosilňuje a zoslabuje. Spolu s ňou sa mení i intenzita monotónneho, tupého zvuku. Tento jednotvárny cyklus prerývajú ďalšie dva prvky. Nepravidelné záblesky ostrého svetla. Sú v nesúlade s pravidelným tlkotom. Pauzy medzi jednotlivými údermi sú dlhé, dramatické. Tlkot znie ako jednorázová divadelná imitácia hrmenia. Kmit kovového plátu. Prudké prehnutie plechu do strán. Bum-bum … … bum-bum … Svetlo i hluk sa v chladnej ploche oceľového múru odrážajú a preberajú jeho charakter. V momente najväčšej žiary blýskanie i tlkot ustanú. Nastane ticho.
Striedavá žiara svetla a neustále zunenie evokujú bodové svetlá reflektorv koncentračného tábora. Tento element má pripomínať obete, ktoré v Ravensbrücku zahynuli. Zvuk pripomínajúci tlkot srdca je venovaný tým, ktorí prežili. Bolo ich sotva 4000. Celkový účinok je emocionálne veľmi silný.
V spomínaný októbrový večer, postihnutý syndrómom FDW ocitol som sa pred pamätníkom. Bolo pre mňa prekvapením, že svieti a vydáva zvuky. Už z diaľky bolo vidieť, ako sa jeho hranaté kontúry vynárajú z tmy a zasa sa v nej strácajú. Podišiel som bližšie. Po hladkom kove, ktorého farba ladila s počasím, cícerkom stekali tenké pramienky dažďovej vody. Zapozeral som sa na jeden z nich Do svojho pomalého, sprvu krivoľakého toku priberal visiace kvapky. Keď sa ich nazbieralo viac, voda strmo padala k zemi. Ostala len vlhká stopa. Aj to len chvíľočku. Hneď ju preťali nové a nové vodné šmuhy. Pomaly som sa šinul pozdĺž steny. Nepríjemný opcit stiesnenosti sa ma zmocnil okamžite. Počítam kovové pláty. Prvý. Svetelné odrazy akoby ma sledovali. Druhý. Posúvali sa v priestore mojím tempom. Mierili na mňa. Tretí. Z každého panela zvlášť. Čím ďalej, tým bolo svetlo ostrejšie. Štvrtý, piaty. Neónový bzukot mi dunel v ušiach. Plechový tlkot. Zrýchlený srdcový tep. Šiesty, siedmy, ôsmy. Záblesk. Nehlučný výstrel. Míňam deviaty a desiaty kovový hranol. Na nich stoja nápisy. Sú nečitateľné. Prekrývam ich vlastným tieňom. Musím prejsť až do konca. Jedenásty. Lomenými uhlami a svetlom zdeformovaná postava sa skĺzla plochou panelov. Mizne v tme. Ostáva po nej len minuskulou vyrytý, matný text. Chlad necítim len na koži, ale aj na duši.
Dielo Joosta van Santena a jeho kolegov mám za veľmi neobyčajné. Všetky jeho detajly tvoria esteticky veľmi pôsobivý celok. Formálna stránka je však len jedným z rozmerov vnímateľovi ponúknutých. Považujem za novátorské, že pamätník nezobrazuje monumentálne historické výjavy, ani alegórie. Vedomosti niesú pre plnosť percepcie nutnosťou. Myslím, že neapeluje ani len na obrazotvornosť a nevytvára narácie. Podmaňujúca je práve emocionálna zúčastnenosť vnímajúceho. Empatia je imanentná.
zokyoky