Holandština nieje jazyk, ale choroba horných dýchacích ciest. Toto poznanie je jasné každému, kto počuje živú mluvu Nizozemia. Všade samé astmatické “ch”. Akoby si odpľuť nevedeli.
Druhým najzábavnejším poznaním mnohých slovanov je znalosť holandského ekvivalentu prídavného mena “dobrý /-á /-é”. Napríklad v kombinácii s podstatným menom “ráno”. Celé sa to píše “goede morge”. Oficiálna výslovnosť je “chude morche”, hovorová zasa “chuje morche”. Verím, že vám už kontrolka všetkým svieti na zeleno. Stačí prehodiť slovosled a ftípek je na svete. “Morche, chuje!!! Aaalemaaal (rozumej – všetci).”
No a tým asi aj všetka sranda končí. Zvlášť ak ste sa rozhodli v Holandsku zdržať dlhšie. Pred otvorením pracovného trhu, ktoré sa týkalo aj Slovanska, teda ak si dobre pamätám pred 1. marcom 2007, boli možnosti zamestnať sa veľmi obmedzené. To znamená, že ste mohli: po prvé, operovať ako opierka/o (rozumej au-pair), po druhé, pracovať na čierno, najčastejšie makačka na stavbe s inými východnými bratmi alebo po tretie, ste boli špecialista. Unikum. Endemit. V tom prípade za vás všetky potrebné formality vybavil zamestnávateľ, ktorý vás chcel zamestnať. Určite existuje aj nejaké “po štvrté”, ale ja sám o ňom nič neviem. V prvom a treťom prípade bola dobrá angličtina vhodnou devízou. V druhom prípade znalosť akejkoľvek cudzej reči bola skôr pridanou hodnotou. Rozhodujúca bola fyzická zdatnosť, zručnosť a pracovitosť.
Procedúry sa odvtedy zjednodušili. Stačí vám adresa, účet v banke a pracovné povolenie máte za dva týždne. Ostatné je na vás. Netvrdím, že nájsť si prácu je hračka. Zmenilo sa však to, že ak spĺňate podmienky zamestnávateľa, máte rovnaké práva ako ktorýkoľvek iný zamestnanec. Ste za človeka. Všetko ostatné je o ľuďoch…
Ano, angličtina je dobrý začiatok. Dobrá angličtina podotýkam. Ale ani dobrá nemčina nieje na zahodenie. Pomôže vám rýchlejšie sa naučiť sa holandsky.
Kurz holandštiny na slovensku len tak nenájdete. Ak, tak len vo väčších mestách – koľko ich je? A treba hľadať dobre etablované inštitúcie, ako napríklad Berlitz. Včetko ostatné je otázka peňazí a snahy – v zmienenom poradí. Niečo na začiatok nájdete aj na nete. Napr. http://www.byki.com/. Ale ako samouk, bez patričnej spätnej väzby je to vyložene syzifovská námaha.
Amsterdam, mesto kde žijem už / ešte len (- v závislosti od pohľadu) tri roky, je kozmopolitná metropola. Angličtina je v holandsku, ale zvlášť v mestách a v prvom rade v Amsterdame bežne používaná domácim obyvateľstvom v kontakte s neholandsky hovoriacim obyvateľstvom. Len veľmi mizivé percento Amsterdamčanov anglicky nerozpráva. Aktívne používanie tohto jazyka je tu v porovnaní s inými krajinami Európy štatisticky nadštandardná. Tak napríklad v Paríži si pokecať aglicky s domorodcom je vyložene science-fiction. Rím? Zabudnite. Madrid? No hablo Inglés. Atény? Δε μιλαω αγγικα. (kto to vie rozlúštiť?) Praha? Little bit. Bratislava? …even less. Budapešť? Nemtudom. Bukurešť? Tma. Londýn sa nepočíta, lebo tam je to národný jazyk. Okrem toho, kým si zvyknete na tú ich britkú britskú mluvu, akoby ste sa učili angličtinu nanovo. V ostatných mestách to buď ide (pr. Berlín), alebo nemám z tadiaľ skúsenosť.
Dôvodov holandskej gramotnosti je viac. Najprv treba spomenúť, že angličtina sa začína na školách vyučovať pomerne zavčasu. Podobne, ako už aj na Slovensku. Jej rozvoj je navyše mimovoľne podporovaný masmediálne – všetky cudzojazyčné filmy sú v pôvodnom znení s titulkami. Tak v televízii, ako aj v kinách. Netreba hádam zdôrazňovať, že väčšina je import z USA. Holanďania sú vôbec pomerne amerikofilní. A nieje to len tým, že sami tento kontinent kolonizovali… Takisto sa tu nachádza veľmi široká anglofónna komunita. Sídli tu mnoho medzinárodne pôsobiacich firiem a inštitúcií, v ktorých je dominantným komunikačným kanálom práve angličtina. Amsterdamské Boom Chicago je hádam najznámejším divadlom, ktorého predstavenia sú len po anglicky. Všetky galérie a múzeá prezentujú každú stálu, ale i dočasnú expozíciu dvojjazyčne. Holandksy a anglicky. Potrebujete si niečo kúpiť, objednať, reklamovať, zaregistrovať sa? Všade to ide. A ak treba, anglicky sa dohovoríte aj na úradoch. Bez ohľadu na to, či ide o banku, mestský úrad, alebo nemocnicu. Toto všetko dokopy zvyšuje anglickú gramotnosť miestneho obyvateľstva, rovnako ako uľahčuje existenciu tým, ktorí ovládajú svetovo najpoužívanejší jazyk. Zvlášť amíkom, britom, austrálčanom a pod.
Na druhej strane sa prirodzene vynára otázka, ktorú si musí položiť každý domorodec. Prečo rozprávať anglicky, keď sme v Holandsku? Častokrát som sa stretol s tvrdením, že hlavne “native” anglicky hovoriaci obyvatelia Amsterdamu sa (údajne) majú problém naučiť holandsky, pretože s nimi každý rozpráva anglicky. A to aj keď oni sami začnú holandštinou. Toto tvrdenie môže byť z časti pravdivé. Mám preň dve interpretácie. Prvá – dobrá výhovorka ako sa neučiť holandsky. Aj keď moja skúsenosť je tá, že zvlášť “english native speakers” sa učia holandsky radi. Druhá – ideálny dôvod prečo vyžadovať od ľudí, aby sa učili holandsky. Nečudo. Ak žije vo vašej krajine dlhodobo nejaký inostranec, každého poteší, ak ovláda aspoň pár slov, či viet vo vašom jazyku. Okrem toho je tento takmer mýtus príjemným pohladením národného ega, rovnako ako formálnym znakom tolerancie a pohostinnosti.
Amsterdam je metropola hemžiaca sa “inakosťou”. Tolerujúca “inakosť”. Veľké percento jeho obyvateľov je evidentne cudzojazyčne gramotné. Čiže, je nielen zvyknuté na komunikáciu v cudzom jazyku, ale – a to hlavne, je ochotné s vami týmto jazykom komunikovať. Cudzím jazykom myslím samozrejme v prvom rade angličtinu. Osobne to považujem za povšimnutia hodné. Ako turista tak máte možnosť užiť si pobyt v meste a oceniť jeho priateľskú atmosféru. Ako novoprišelec máte zasa šancu na pomerne plynulý prechod od angličtiny po holandštinu. Je tu k dispozícii mnoho príležitostí na to, aby ste sa ak chcete, holandsky naučili. Sám tento prechod realizujem. Myslím si, že ak ste sa rozhodli presťahovať za hranice vlasti, najlepšie čo pre seba môžte urobiť je naučiť sa jazyk krajiny do ktorej ste sa rozhodli ísť.
Aj keď z celkovej situácie vyplíva negatívne znejúce porekadlo “koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj”, konečným cieľom je tvrdenie “koľko rečí vieš, toľko krát si človekom.” Pretože si myslím, že byť Človekom nieje podmienené len fyziologickými danosťami radiacimi jedinca k biologickému druhu, chopil som sa každej prležitosti, ako sa naučiť holandsky.
Prvý kontakt na vzdelávaciu inštitúciu zameranú na výuku jazyka Holandského kráľovstva sa mi dostal do rúk náhodou – agentúra JPP (len pre istotu: jedna pani povedala) “Škola” má skratku SOB (Steunkomitee Onderwijs voor Buitenlanders – po-voľný preklad: organizácia podporujúca vzdelávanie cudzincov) Bližšie informácie nájdete na: http://www.sobamsterdam.nl/. Bola to zaujímavá skúsenosť. Chodil som tam zhruba rok. Dva krát do týždňa po dve hoďky. Snaha učiť sa, či pripravovať sa na hodinu bola závislá odomňa, rovnako ako pravidelnosť mojej dochádzky. Platil som 9€ na mesiac, čo považujem za symbolickú sumu. Rovnako symbolickú, akou bola výuka sama. Peniaze sú v podstate na čaj alebo kávu a keksík (tradičná holandská pohostinnosť, ako som sa tam dozvedel), ktorú si môžte dať počas prestávky. Vyučujúcich platí štát.
Vyučujúci, “pseudógovia” (- pseudo pedagógovia) sú prevažne domorodí dobrovoľníci. Táto skutočnosť je v tomto prípade pre mňa dôkazom toho, že zjavne nielen na Slovensku platí pochybná predstava, že ak ste absolvovali základnú školskú dochádzku, môžte smelo učiť. Zvlášť ak sa jedná o rodný jazyk. Nechcel by som však byť zbytočne kritický. SOB je organizácia, ktorá je na obojstrannej dobrovoľnosti založená, čo považujem za najcennejšie. To čo mne tento kurz dal, bol prvý i keď len letmý kontakt s holandštinou. Okrem toho som mal možnosť spoznať rôznych ľudí a komunikovať s nimi rovnako začiatočníckym jazykom, akým som disponoval ja sám. A to tu pritom niektorí z nich žili viac než desať rokov!!!
Ako je možné, že veľké množstvo ľudí, ktoré nerozpráva ani len po anglicky vie dlhodobo existovať v krajine ktorej jazyk neovláda? Myslím si, že je to hlavne preto, lebo doteraz existujú v komunite. Relatívne uzavretom spoločenstve ľudí, ktorí sa s niečim spoločným identifikujú. V tomto prípade napríklad krajinou pôvodu, spoločnou farbou pleti, jazykom, náboženstvom a podobne. Výsledkom identity je pocit spolupatričnosti, ktorá akosi uľahčuje aj istú mieru vzájomnej kooperácie. Čím je komunita väčšia, tým viac jednotlivcov má šancu na prežitie. Vrátane ilegálnych prisťahovalcov. Takých bolo v SOB nemálo. Dá sa tvrdiť, že táto akože škola tu bola práve pre týchto ľudí. Aby aj keď tu, teda v Holandsku žijú ilegálne bolo jasné, že majú snahu o začlenenie sa. Komunita ako taká, aj keď človeku poskytuje istú záštitu, na druhej strane je svojou uzavretosťou obmedzujúca. Znalosť miestneho jazyka im tak dáva príležitosť legalizovať svoj pobyt a otvára možnosť zamestnať sa aj mimo komunitu.
Kým som sa chodil edukovať doobeda, bol som v skupine v ktorej chlapík (nepatriaci do kategórie “pseudógov”) vyučoval tzv. de Delftse metode. Len tak pre informáciu, de Delftse metode je technika výuky jazyka pre cudincov, ktorá je postavená na práci s najčastejšie používanými slovami. Vybraná slovná zásoba sa používa v rôznych vetách a rôznom kontexte. Technika rozvíja všetky jazykové zručnosti, (tz. čítanie, počúvanie, písanie i rozprávanie) preto je aj spektrum používaných materiálov pestré. Gramatika je obsiahnutá v používaných frázach. Syntax sa teda neučí ako súbor praviel, ale z opakujúcich sa slov a vetnej skladby sa pravidlá odvodzujú. Ich znalosť nieje teda rozhodujúca, skôr sa na nich upozorňuje, ako na zaujímavosť. Je to celkom praktické riešenie vzhľadom na to, že holandská gramatika obsahuje viac výnimiek ako pravidiel.
Keď som však musel zmeniť čas svojich návštev na večer, tak som zistil, že hodiny s inými pseudógmi sú super nuda. Čítali sme krátke texty, alebo sme sa snažili vykoktať v rámci “besedy” o prečítanom texte. Ak sa bolo treba niečo naučiť, dostali sme do ruky papier, napríklad so zoznamom slov v minulom čase. Tie sme sa mali nabifliť. Nik to však pre istotu neskontroloval.
Ak však máte predsa len záujem o tento tip dobrovoľníckej edukácie akou disponuje SOB, by ste mohli nájsť alebo o podobnej organizácii dostať informácie vo vašom najbližšom “buurthuis”-e. Buurthuis je niečo podobné ako naše Centrum voľného času. Nezameriava sa však len na deti a mládež, ale poriada aj aktivivy pre dospelých. Slovo “buurt” znamená mestská štvrť, ako aj susedstvo. Takže najbližší buurthuis určite nebude ďaleko.
Keďže ma v SOB nikto nekopal do zadku – pejoratívne povedané, ako som bol zvyknutý z našich škôl a sám som príliš lenivý na pravidelnú prípravu, musel som si nájsť iný spôsob, ako sa prinútiť učiť sa holandsky. Externá motivácia u mňa funguje akosi lepšie. Problém bol aj v tom, že som nebol ochotný investovať veľa peňazí. Jednoducho som ich nemal k dispozícii. Preto som zašiel na najbližšie Gemeente, čiže mestský úrad. Tam som sa informoval o tom, ako a kde by som sa mohol učiť holandsky. Komunikačným jazykom medzi mnou a úradníčkou bola angličtina. Dozvedel som sa, že ako cudzinec mám nárok na kurz, ktorý za mňa zaplatí mesto.
Oficiálne registrovaní, teda cudzinci žijúci v holandsku legálne, ale v podstate negramotní, tak ako ja, môžu žiadať o jazykový kurz. Veľmi sa to tu momentálne podporuje, hlavne v prípade národnostných menšín, ktoré nejakým spôsobom súvisia s koloniálnou minulosťou krajiny, alebo z jej povojnovou výstavbou. Onými menšinami sú turci, marokánci, indonézania a prisťahovalci z Afriky – hlavne Ghana. Turci a marokánci pracovali hlavne na stavbách a žije tu už asi štvrtá generácia – “nových holanďanov”. Mladí rozprávajú holandsky plynule. Indonézania bola holandskou kolóniou. Po vyhlásení nezávislosti (1945) si mohli mnohí pôvodní obyvatelia vybrať ako domovinu Holandské kráľovstvo, čo aj urobili. V Ghane bol zas najväčší trh s otrokmi, ktorý spravovali práve Holanďania. Takže osobne chápem onen bezplatný kurz pre tieto menšiny, ako istú protihodnotu za hriechy minulosti…
Jedná sa o tzv. “inburgering cursus”, teda o akýsi kurz integrácie. Tam sa jeho participanti jednoducho povedané učia po holandsky o holandsku. O jeho inštitucionálnom fungovaní. Napríklad, ako funguje zdravotníctvo a na čo má kto nárok ako poistenec. O kultúrnych stereotypoch. Napríklad ako prebieha – pohreb. A pod. V zásade sa jedná o veľmi bazálne sociálne zručnosti, praktické informácie a účelnú slovnú zásobu. Toto priam osvietenské pôsobenie je v reáli oceniteľné zvlášť pri fenoménoch, ako domáce násilie, alebo homosexualita. Témy, ktoré sú tabuizované v tzv. tradičných, konzervatívnych, patriarchálne a/alebo religiózne orientovaných spoločnostiach.
Myslím si, že snaha holandskej spoločnosti o integráciu plynie z akútnej potreby vzájomnej koexistencie, v lepšom prípade kooperácie ľudí s rôznym rasovým, kultúrnym, náboženským… pozadím. V Holandsku niesú cudzinci už niekoľko storočí žiadnou raritou. Ako dobrí obchodníci vedia, že je to dobrý motor ekonomiky. Pokiaľ sú moje vedomosti dostatočné a informácie vierohorné, tak povojnová tzv. Západná Európa otvorila svoje hranice migrácii i politickej emigrácii. Holandsko nieje výnimkou. Ale mám ten pocit, že ak tu aj žilo veľa rôznych menšín na jednej kope, tak žili skôr vedľa seba, než spolu. Preto tá snaha dať šancu každému kto má záujem a snahu koexistovať v spoločnosti so všetkými výhodami i nevýhodami, teda právami a povinnosťami. Neovládať jazyk, znamená z čisto subjektívneho a pragmatického pohľadu, povedal by som autodiskrimináciu. Nevedieť rozpávať a nerozumieť ľuďom, ktorí takmer všetci rozprávajú inak ako vy je skrátka nevýhoda. Koexistencia je samozrejme podmienená obojstrannou ochotou spolunažívania. Je individuálna a nieje podmienená jazykom. To len tak na margo.
Zároveň však predpokladám, že opačnou stranou tejto “integračnej” mince je aj celoeurópsky nárast popularity nacionálne, či skôr nacionalisticky orientovaných politických strán a politikov. Dedukujem, že táto slušne povedané pro-národne orientovaná tendencia súvisí s fenoménom globalizácie, ktorej tempo podporil i pád tzv. železnej opony a rozšírenie Európskej únie. Veľké migračné vlny, ktorej kvapkou som aj ja sám, prelievajú ľudí z východu na západ a dokonca aj zo západu na východ, čo akosi automaticky vyvoláva otázky o tom, kto kde patrí a kým je.
Holandsko žiaľ nieje výnimkou. Nacionálne orientovaná strana PVV (Partij Voor de Vrijheid – Strana slobdy; pochybný to názov pre takúto stranu) na čele s kontraverzným politikom menom Geert Wilders v nedávnych pralamentných voľbách (konali sa 9.júna 2010) získala 31 kresiel a teda je súčasťou koalície. Ak takáto strana má u väčšinového obyvateľstva tak enormnú popularitu, znamená to, že s tým treba niečo robiť. Optimálnym riešením je negatívne povedané – “holandizácia”, čiže inštitucionalizovaná latentná diskriminácia obyvateľstva menšinového. “Národniarom” sa tak zapchajú ústa. Pozitíne povedané, možnosť (nie nutnosť a v tom tkvie “trik” menom Demokracia a relativizuje pojem diskriminácia) bezplatne sa vzdelávať a tým získať pre seba bazálnu zručnosť – gramotnosť. Pre novo-prišelcov ako ja to platí dvojnásobne.
Späť na mestský úrad… Ako to na úradoch býva, jedna úradníčka privolala druhú. Tá druhá úradníčka plní funkciu “taalwijzer-ky”. (po slovensky by som povedal akýsi “poradca pre jazyk”). Taalwijzer je kontaktnou osobou medzi školou a gemeente. Teta taalwijzerka mi povedala, že inburgering cursus sa ma ako občana štátu Európskej únie netýka. Ale že na jazykový kurz nárok mám. (Podľa mojich posledných, neoficiálnych zistení, to už nieje pravda. Skúste sa o tom presvedčiť sami.) Preto si vyžiadala osobné údaje a moju žiadosť posunula ďalej.
Slovo “ďalej” v tomto prípade znamenalo, že pár dní po návšteve gemeente, mi zavolala ďalšia teta s ktorou som sa dohodol, kedy prídem na jazykový test. Na tento test idete, aj keď neviete po holandsky ani ceknúť. S tetou som kecol o tom z kadiaľ som, prečo som prišiel, aké je moje vzdelanie, čo robím v NL. Či viem aké číslo budem volať v prípade požiaru, vážneho ochorenia alebo výtržnosti. Či viem v koľkých rokoch sa v NL stáva mladistvý svojprávnym, teda oficiálne dospelým. Či viem kto je hlavou štátu a aké je hlavné mesto NL (slovná hračka: stadshooft a hoofdstad.) A podobne. Tak som robil nedlhý jazykový test na všetky zručnosti a pod ruky sa mi pre istotu dostal aj IQ test. Takto vytestovaný som zas čakal pár dní, kým mi prišiel poštou výsledok. Výsledok zhodnocoval mieru mojej negramotnosti a počet vyučovacích hodín ktoré by to mali vyriešiť.
S týmto papierom bolo samozrejme treba ísť späť za tetou taalwijzerkovou. Tá mala zistiť, ktorá vzdelávacia inštitúcia sa ma môže ujať. Keďže som o žiadnej inej okrem ROC (Regionaal opleidingencentrum – voľný preklad regionálne školiace centrum) v živote nepočul, chcel som ísť tam a to čo najskôr. Jedno z nich som mal v susedstve… Viac info na: http://www.rocva.nl/Pages/index.html. Na výber toho bolo však viac.
Po ďalšom čakaní, kým sa budú brať noví študenti, som bol podpísať zmluvu. V nej som potvrdil, že mi je pridelených 400 vyučovacích hodín. Z toho 60% (240 hodín) tvorí vyučovanie a 40% (160 hodín) zasa samoštúdium – čo ma celkom pobavilo. Zvlášť keď podľa zmluvy musím byť na vyučovaní prítomný minimálne 80% (čiže dokopy len 192 vyučovacích hodín!). Vyučovanie som mal 2x do týždňa od 19:00 do 21:30 hod., čo v celkovom výsledku znamenalo, že mám rok na to, aby som sa naučil po holandsky. To ma vyložene rozosmialo. Konečným bodom môjho vzdelávania mala byť tzv. “staatsexamen NT2”, čiže štátna skúška z holandského jazyka. Tým som sa takmer nevedel smiechu zdržať.
Takže som niekedy v polke školského roka nastúpil, in medias res do výuky s knižkou CODE 2 (čo je úroveň pre pokročilých) v ruke. V hlave úroveň nula. Našťastie, človek do ktorého skupiny som sa dostal mal vo veciach jasno a tak nám všetkým dobre stúpal na krk, čo znamená, že 25 ľudí celú hodinu malo čo robiť. Volal sa Hans Messman. Taký militantný típek s nemeckým menom, čo mal asi vždy všetko zorganizované. Na to čo robil sa mu táto skúsenosť dobre hodila. Pracoval systematicky a konštantne. Až mi bolo čudné, že je holanďan. Takýto spôsob (akejkoľvek) práce tu (v NL) totiž nieje bežný – ako ste všetci “novorodci” ( – noví domorodci) určite už zistili. Žiaľ po pomerne krátkom čase nanešťastie vážne ochorel a tak sme dostali iných “pseudógov”, pri ktorých šlo všetko do púpav. Niežeby sa nič nedialo, ale už sa to podobalo skúsenosti s SOB. Ako by povedali bratia česi, šlo o “jazykové dýchánky”. Behom celého času môjho akože štúdia, som vystriedal ešte niekoľko iných vyučujúcich, ale už to nebolo ono.
Počas celého trvania v podstate povinnej školskej dochádzky, lebo podpisom zmluvy potvrdenej, som bol nútený učiť sa sám. Skrátka, šlo to so mnou z blata do kaluže. Jediné čo ma hnalo vpred bola potreba vedieť holandsky. A to je to, o čo asi aj ide. Mám pomerne veľkú potrebu naučiť sa holandsky. Aspoň takú veľkú, akou býva jej biologická paralela po konzumácii melóna, piva a kefíru. Preto je tak veľkou, lebo chcem rozumieť ľuďom s ktorými pracujem. Lebo chcem rozumieť tým, čo rozprávajú v televízii a rozhlase. A všade okolo mňa. Chcem si vedieť prečítať na obale tovaru čo to je a ako sa to “to” používa. Chcem si vedieť objednať jedlo v reštaurácii, či drink v krčme. Chcem ísť do kina na film a rozumieť titulkom. Potrebujem, chcem žiť “normálne”. Pojem normality je v tomto prípade len štatisticky najvyšším číslom v celkovom spektre meraného. V tomto prípade to znamená, že v holandsku najviac ľudí rozpráva holandsky – ako inak? Teda je normálne, že ak tu chcem byť, tak je pre mňa viac než vhodné rozprávať štatisticky najpoužívanejším jazykom, teda holandsky.
Prekvapujúco som zistil, že veľa ľudí takúto potrebu nemá, alebo len veľmi malú. Ak by som malosť tejto potreby znova prirovnal k jej biologickej paralele, tak by sa rovnala dehydratácii. Táto skutočnosť v spojitosti s “pseudogickým” prístupom vytvára ideálne podmienky na prefabrikáciu plebsu. Ľudí pologramotných, ľahko nahraditeľných, pervažne manuálne pracujúcich. Inak povedané, proletariátu – hádam možno tento mierne archaický pojem ešte použiť.
Keď bol rok “op”, aby som použil trochu toho, čo som sa naučil, bol som nútený ísť na štácky. Všetko potrebné o skúške NT2 nájdete na: http://www.ib-groep.nl/ “Staatsexamen” je zaujímavím zážitkom. Celé skúšanie prebieha dva dni. Dve jazykové zručnosti za deň. Nemusíte sa obávať nijakej komisie. Ale ani sa spoliehať na jej prípadné sympatie, či porozumenie. Sedíte za počítačom. Keď som robil štácky ja, bolo nás dokopy zhruba 50. Každý fasoval iné číslo, z čoho sa dá dedukovať, že vyhodnocovanie testov bolo anonymné. Testovanie bolo samozrejme časovo limitované. Už si nepamätám koľko čo trvalo, ale sám by som si určite pridal ešte aspoň raz toľko. Bolo tam však pár jedincov, ktorým aj to málo, bolo zbytočne veľa. Darmo, když to umíš, je to sranda. Toto štádium gramotnosti je mi žiaľ ešte vzdialené.
Výsledky mi prišli asi o 6 týždňov po absolvovaní testov. 500 bodov, bolo minimum na získanie certifikátu. Za každú zručnosť jeden. Získaním štyroch certifikátov dostanete diplom, ktorý je formálnym “corpus delicty” vašej gramotnosti. V praxi to samozrejme nemusí nič znamenať. Holanďania si na papiere až tak nepotrpia. Takže dôležité je, čo skutočne viete. A ako som dopadol ja? 3 zručnosti absolvoval, jedna 499 bodov. Ani som nevedel či sa tešiť, že som 3 zručnosti spravil, alebo byť vykoľajený z toho, že mi k diplomu chýbal jeden bod…
V konečnom dôsledku to znamená že: Po prvé, zmluvu som dodržal, školu vrátane štácky zaplatilo mesto. Po druhé, ak chcem diplom, musím ešte raz prísť. Platiť si to budem už sám, ale len jednu zručnosť. (Cena je 22,50 €) O opätovné preskúšanie môžem žiadať maximálne tri krát do roka. Zatiaľ si dávam načas a pripravujem sa na “odvetu”.
Mojou prípravou je samozrejme ďalšie vzdelávanie. Aby som prekročil úroveň “Jip & Janneke taal” (tz. jednoduchá komunikácia) a aby ma to aj naďalej stálo podľa možností čo najmenej financií, navštívil som organizáciu menom Gilde. Stránka je: http://www.gildeamsterdam.nl/. Táto organizácia tiež funguje na princípe dobrovoľnosti. Pôsobia v nej dobrovoľníci v dôchodkovom veku. Podmienkou je, že ide o zdokonaľovanie jazyka, nie o jeho výuku od začiatku. Čo je už aj môj prípad. V podstate sa o výuku v pravom slova zmysle ani nejedná. Ide “len” o konverzáciu.
Po telefonicky dohodnutom stretnutí som prišiel do ich centra. Porozprával som sa s jedným z ich zamestnancov. Bola to pomerne neformálna konverzácia o mojej osobe, ktorá bola základom pre vytvorenie profilu. Dobrovoľníci si podľa nich vyberajú, koho chcú učiť. Povedal by som presnejšie, s kým sa chcú stretávať. Hodiny konverzácie totiž prebiehajú u nich doma. Nie však striktne tam. Jedná sa o dve 60 minútové hodiny konverzácie, raz do týždňa. Na časoch sa dohodnete s vašim vyučujúcim, alebo snáď lepšie povedané, tútorom. Stretnutia sú pravidelné a prístup individuálny. Ak sa vám však konverzácia s vašim túrorom nepáči, alebo vice verza, môžte žiadať o niekoho iného. Ja sám som tak nebol nútený urobiť. Môj tútor je má pedagogické vzdelanie a moja holandština sa krôčik po krôčiku zlepšuje.
Tak ako znie nám Slovákom holandština neľúbozvučne, tak znie holanďanom komicky aj akýkoľvek jazyk slovanský, teda aj ten náš. Kadencia neznámich zvukov je síce zábavná, ale najviac zábavy a radosti má človek až vtedy, keď rozumie obsahu povedaného. A to v akomkoľvek jazyku. Preto ak žijete v Holandsku a máte ochotu sa učiť jazyk krajiny, urobte tak. Bude vás to stáť “iba” vaš čas a námahu. Ale určite to bude stáť za to.
PS: Pre tých, ktorí máte dosť trpezlivosti a sebadisciplíny a chcete sa zdokonaliť v holandštine tu mám pár stránok, ktoré vám v tom pomôžu.
www.taalklas.nl
www.2bdutch.nl
www.etv.nl
www.nedles.nl
www.learndutch.com/index.html
Verím, že sa vám podarí preklikať aj k niečomu ďalšiemu. Hoďte to potom na net, aby som sprostý nezomrel. Ďakujem.