Na domovskej stránke mojej obľúbenej galérie som naďabil na krátky oznam. “Buďte súčasťou umeleckého diela On Kawaru – One Million Years”. Pomyslel som si, že to znie celkom zaujímavo. Aj keď som mal len veľmi hmlistú predstavu o tom ako možno byť súčasťou takéhoto diela, nechal som sa ňou zlákať. Preto som klikol na modrú vetičku v kolónke “nieuws”.
Net nehaproval, takže hneď naskočila mnou vybratá stránka. Po prečítaní krátkej informácie o projekte a podmienkach som klikol na ďalšiu modrú vetičku, ktorou som si stiahol formulár. Vyplnil som v ňom potrebné údaje a poslal mailom späť. Komunikácia bola rýchla a jednoduchá. V dohodnutý deň som stál pri vstupe do galérie, oznamujúc slečne pri kase, že som prišiel – čítať roky…
“One Million Years”, je názov projektu Japonského konceptuálneho umelca menom On Kawara. “One Million Years”, súčasť výstavy s názvom Taking Place v Stedelijkmuseu reprezentujú dve vytríny. V každej z nich je desať zväzkov kníh. Prvých desať zväzkov má podtitul “Past” (Minulosť) a je venovaných “Všetkím živím a mŕtvym”. Tento projekt vznikol už v roku 1969. Druhých desať zväzkov ktorých vznik sa datuje do roku 1981, nesie pre zmenu podtitul “Future” (Budúcnosť) a je venovaných “Poslednému z nás”. Autor zjavne predpokladá, že tu dovtedy ešte nejaký človek ostane. Žeby?
Všetky zväzky majú pevnú čiernu väzbu. Každá strana formátu A4 v nich vyzerá na pohľad rovnako. Stĺpce čísel sú rozdelené pravidelnými líniami horizontálnych i vertikálnych medzier. Vizuál však opticky klame. “Text” sa číta po riadkoch. Klasicky – zľava doprava. V každom riadku je vpísaných 10 rokov. Každých 100 rokov je oddelených širšou medzerou medzi riadkami. Každá strana obsahuje 500 rokov. Všetkých dvadsať zväzkov pozostáva zo zoznamu rokov v poradí ako idú za sebou, vrátane koncoviek určujúcich ich letopočet – BC alebo AD. Minulosť začína rokom 998 031 p.n.l. a končí 1969 n.l. Budúcnosť začína v roku 1999 n.l. a končí číslom 1 001 998 n.l.. Roky medzi dielom prvým a druhým tvoria asi vákuum. Zhltla ich čierna diera alebo zmizli v časopriestorovej slučke… neviem. Určite však viem, že by som si ani jeden zväzok nevzal na čítanie pred spaním, ani keby som chcel počítať ovečky.
Potom, ako som si odložil svoje handry v šatni, zoznámil som sa so spoluúčastníčkou čítania. Koordinátor nás oboch usadil za väčší biely stôl stojaci na mierne vyvýšenom pódiu, tiež bielom. Na prvom poschodí galérie, hneď za masívnym hlavným schodiskom. Každý z nás mal pred sebou otvorený šanon s rokmi. V ruke pravítko a ceruzka pre lepšiu orientáciu v texte. Rok kde skončili čítanie pred nami, bol sivastou grafitovou stopou zaznačený zrkadlovo otočeným “L”, prilepeným k poslednej číslici. Voda z karafy naliata do plastových pohárikov nám bola tiež po ruke. Čierne mikrofóny čnely do priestoru rovno pred našimi ústami. Ja som mal čítať nepárne roky a môja “kolegyňa” párne. Podľa inštrukcií mal byť náš hlas neutrálny a monotónny.
861 839 BC sa ozvalo z reproduktorov a zvuk môjho hlasu sa rozľahol po hale. 861 838 BC, ženský hlas prehlušil echo. Nasledovalo 861 837 BC. Stihol som akurát preškrtnúť prečítané číslo a bol som na rade. Musel som sa koncentrovať. Náš verbálny ping-pong začal svižko. Ani som si nestačil uvedomiť mne už známy fakt, že nerozoznávam skutočný zvuk svojho hlasu.
Samozrejme, úvodné rozpaky a neistota spôsobili, že som sa pár krát pomýlil. Napríklad som zle prečítal číslicu, vynechal BC, alebo začal o riadok nižšie. Keď sa tak stalo, opravil som sa. No po počiatočných pošmyknutiach jazyka to šlo pomerne plynule. Tempo čítania sa už nezdalo byť také rýchle. Vnútorné napätie sa uvoľnilo, nastúpil automatizmus. Pár krát sa mi podarilo očkom mihnúť po okolo sa prechádzajúcich návštevníkoch galérie. Vystrčený ukazovák totiž bezpečne určoval moju polohu na časovej osi ľudstva. Človek ako druh bol vo svojom vývoji ešte len kdesi na polceste – ale vzpriamený.
Bezpečnejšie pre mňa bolo mať oči zapichnuté do papierov a sledovať index. Myšlienky mi aj tak tekali po práve prebiehajúcom momente. Spozoroval som, že aj dýchanie, v bežnej konverzácii vyložene podvedomé sa zrazu vynorilo vo vedomí, čím spochybňovalo mechaniku verbálneho prejavu. Ten tiež nebol neutrálny. Evidentné bolo každé zakolísanie i mierne výkyvy v tóne na konci alebo na začiatku prečítaného šesťčíslia. Artikulácia v angličtine mala na celkový výraz tiež svoj vplyv. Nerobilo mi problém vyslovovať neznelý dentálny frikatív tam, kde sa vyskytovala číslica tri, hoc aj viac krát za sebou. Mal som však prekvapujúco problém s opakujúcimi sa číslicami v ktorých dominovali slová ako fifty a five. Pravidelné tempo, ktorým sa v priestore striedali dva hlasy mi pomohlo zbaviť sa rušivých myšlienok. Pred očami šesť čísel a dve písmená, v ušiach melódia hlasov. Myseľ sa mi vyprázdnila. Bolo len tu a teraz. Cítil som sa ako v akváriu Damiena Hirsta.
Dĺžka prečítaného odklepávala tempo ako metronom. Dôležitou bola správna výslovnosť, poradie, rytmus, intonácia. Svoje zmysly som odovzdal estetizmu tónov našich hlasov, ktoré mi pripomenuli minimalistickú operu Philipa Glassa.
Tým, že roky pre mňa nemali vlastne žiaden konkrétny obsah, vystupovali navonok len ako čísla. Odpočítavanie, pripomínajúce scény zo sci-fi filmov, kde centrálny robot monotónne a bez záujmu, emócií, bez vedomej účasti odrieka posledné sekundy pred konečnou deštrukciou vesmírnej lode zastavil pán, ktorý nás usádzal za biely stôl – na bielom pódiu. Akvárium sa rozplynulo. Hodina prešla ani som si nestačil všimnúť ako. Prečítali sme čosi viac ako jednu stranu. Skončili sme pri roku 861209 BC.
Deštrukcia sa nekonala. Byť “umeleckým objektom” bolo najzaujímavejšie pre samotný “umelecký objekt”. Ešte je stále čo počítať. Šiel som na kávu.
PS: The Temporary Stedelijk je otvorené do 9. januára 2011. Dovtedy bude bežať aj On Kawarov projekt. Pôjdete?