Festivalový program v Oosterparku sa začal už o dvanástej, ale z domu sme sa vytrieskali až neskôr. Jednak pre prvotnú neochotu zmieriť sa s realitou za oknom a jednak preto, že vlastne sa nebolo kde ponáhľať. Bola nedeľa a taký deň nehodno prehajdákať chvatom.
Slnko robí v uliciach Amsterdamu vždy veľký rozruch. Kvantita obyvateľstva nachádzajúca sa vonku sa znásobuje v závislosti od svetelnej intenzity jeho jasu.
Dielo Joosta van Santena a jeho kolegov mám za veľmi neobyčajné. Všetky jeho detajly tvoria esteticky veľmi pôsobivý celok.
Eight hundret, sixty-one thousand, eight hundret, thirty-nine BC. Týmto číslom, či presnejšie letopočtom, som začal svoju hodinu čítania v Stedelijkmuseu.
Heeeeej! Konečne ju otvoriliiiii! Huraaaaa! Galérku! Teda, aby som bol presný, Stedelijk Museum. Aj keď znova len dočasne, temporary, tijdelijk…
Holandština nieje jazyk, ale choroba horných dýchacích ciest. Toto poznanie je jasné každému, kto počuje živú mluvu Nizozemia. Všade samé astmatické “ch”. Akoby si odpľuť nevedeli.
Nepoznám veľa coffeeshopov, kde by ste si mohli dať dobrého džona a pritom si chlipnúť z pivka. Keď tak nad tým rozmýšľam tak poznám len jedno také miesto a tým je práve Kashmir. Po našom Kašmír.
Ako za „socializmu“ stávali naše mamy v šóre na banány a mandarínky, alebo Moskve na Červenom námestí na zabalzamovaného Lenina, tak som stál teraz ja, v kapitalizme na kus oficiálneho umenia.
Vyšli sme z kofíku na ešte stále pomerne rušnú ulicu. Bolo čosi po polnoci, ale večer bol teplý. Napriek tomu, že ma čakalo raňajšie vstávanie, nijak mimoriadne ma to nezarmucovalo, pretože osem nula nula v podstate nieje ani veľmi ranné vstávanie. Dokonca by som povedal, že je to skvelý čas. Taký pánsky.
